Pakare-kare mumwaka dakapito vantu kundereko ovyo va yivire. Kapi va yivire mwa kukuna mbuto, ndi mwakuhondja vyuma ndi mwakushambura vikugho vatende virughanita. Karunga wavo walidina Nyame ogho akaliro mumbando yaliwiru kwakalire naukonentu wakuhamena kwavi vyamuudjuni. Makura avi tuliki nawa mupoto yalirova.
Hace mucho, mucho tiempo la gente no sabía nada. No sabían cómo cultivar, o cómo tejer tela, o cómo hacer herramientas de hierro. El dios Nyame arriba en el cielo tenía toda la sabiduría del mundo. La mantenía guardada en una vasija de barro.
Liyuva limwe, Nyame a tokora kutapa poto uno waukonentu kwaAnansi. Kehe pano kakenganga Anansi munda yapoto uno walirova, ka kushongeramo vininke vyavipe. Ka vi mu hafitanga shiri ngudu!
Un día, Nyame decidió darle la vasija de sabiduría a Anansi. Cada vez que Anansi se asomaba y miraba dentro de la vasija de barro, aprendía algo nuevo. ¡Qué impresionante!
Mumankonko ghendi Anansi aghayara ashi, “Kuni ka mupungura nawa uno poto kuwiru-wiru yashitondo. Makura nga kare tupu wande pantjande!” Nko kudinga wanda warure, kughudingirikida poto unya walirova, makura nko kumukumangerera mulipumba lyendi. A tameke ngoli kuronda kushitondo. Ngoli vyaditopire unene kuronda kushitondo shinya napoto ogho ana kumutoghonango mungoro kehepano ana kushenya.
El codicioso Anansi pensó, “voy a guardar la vasija en la copa de un árbol muy alto. ¡Y será sólo mía!” Hiló un hilo largo, envolvió con él la vasija de barro, y lo ató a su cintura. Empezó a trepar el árbol. Pero se le hacía muy difícil trepar el árbol con la vasija constantemente pegándole en las rodillas.
Shirugho nashintje shinya monendi Anansi wamumati kuna yimana tupu munda yashitondo akengere. Makura aghamba ashi, “Kapishi walye ndi vina murerupa nangeshi ogho poto amu mumangere mumughongo?” Anansi a sheteke nka kumumangera poto uno wakuyura ukonentu mumughongo wendi, makura avi ya kara ngoli ureru.
Mientras tanto, el hijo pequeño de Anansi lo miraba desde abajo y le dijo, “¿No sería más fácil trepar si te ataras la vasija a tu espalda?” Anansi ató la vasija llena de sabiduría a su espalda y, efectivamente, fue mucho más fácil.
Mushikando kare ka katika kundagha-ndagha yashitondo. Makura ashagheke nka nakughayara weno, “Ame ne ndi ame nakaro naukonentu naghuntje, ngoli apano monande ana kara nandunge kupitakana ame!” Anansi agarapa unene pakughayara vino makura nko kuvhukuma poto walirova palivhu atunde kushitondo.
En un instante logró llegar a la copa del árbol. Pero entonces se detuvo a pensar: “Se supone que yo soy quien tiene toda la sabiduría, ¡pero mi hijo fue más listo que yo!” Anansi se enojó tanto que lanzó la vasija desde lo alto del árbol.
Makura a bwayuka ugcene-ugcene palivhu. Ukonentu aghu manguruka ngoli ukare wamaghokoghoko kwa keheuno. Makura mpo ngoli vakushongera vantu kuweka vimuna ndi kulima,kuhondja vyuma, kushambura vikugho nanavintje tupu ovyo va yiva vantu kurughana.
Quedó hecha pedazos en el suelo. La sabiduría quedó libre y disponible para todos. Y así fue cómo la gente supo cultivar, tejer, hacer herramientas de hierro, y muchas otras cosas más.